Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Staré remeslá

Spracovanie dreva - Kremnické hory boli odjakživa porastené hustým zmiešaným ihličnato – listnatým lesom. Kto v nich chcel žiť musel sa naučiť spracovať drevo vo svoj prospech. Aj v Ihráči sa mnohé rodiny živili prácou v lese. Každá rodina si musela na kúrenie pripraviť dostatok palivového dreva. Drevorubači do práce stávali zavčas rána, tak že po skromných raňajkách si do plátennej kapsičky vložili kúsok chleba, plátok ako dlaň slaninky a jednu dve cibule. Okrem toho nožík, pilník a šrankovník. Na plece do oblúka zviazanú dvoj mužnú pílu bruchačku do ruky prepotrebnú sekeru a išlo sa na úsvite do práce. Cesta do práce trvala niekedy aj dve hodiny mnoho krát do strmých svahov. Ešte náročnejšia cesta bola v zime, keď sa museli brodiť do práce a z práce domov vo vysokom snehu. Ihračskí drevorubači využívali na cestu domov z práce v Bielom potoku bicykle, ktoré vytlačili ráno po hradskej do doliny a po práci sa pohodlne zviezli domov. Dole strmou dolinou si za bicyklom priviazali na špagát odseknuté konáre, ktoré slúžili ako brzda. 

 Pálenie dreveného uhlia - V 17. a 18. storočí jednou z možností obživy niekoľkých rodín na Ihráči bolo pálenie dreveného uhlia. Tejto činnosti sa spoločne venovali celé rodiny. Tí ktorí nemali domáce zvieratá vysťahovali sa do lesa od jari do jesene na vhodné miesto s dostatkom stromov a blízkeho prameňa vody, kde si postavili kolibu pokrytú čečinou. Pred kolibou bolo ohnisko, na ktorom si pripravovali jednoduché jedlá. Rodiny, ktoré boli viazané hospodárskymi zvieratami, sa na čas pálenia uhlia rozdelili tak, že časť rodiny ostala na hospodárstve a časť išla do lesa páliť uhlie.pálenie dreveného uhlia Pre zásoby poživne chodieval niektorý z uhliarov do dediny pričom jedna cesta trvala viac ako dve hodiny. Jedlá boli obyčajne: chlieb, kapustnica, krúpová polievka, varený bôb, trhance, halušky neskoršie aj zemiaky. Živili sa aj potravinami získanými v okolitej prírode a to: čaje z rastlín, žabie stehienka, huby, sem tam sa podaril uloviť pstruh a upytliačiť nejaké zviera do   pasce.

Samotná práca si vyžadovala dôkladnú organizáciu práce uhliarov. Kolibu opúšťali zavčasu ráno, pričom jedni pílili stromy a pripravovali siahovicu v neďalekom okolí a druhí na vyhliadnutom mieste klčovali a upravovali šteť ( zarovnaná plocha ) na postavenie miliera ( uložené drevo do ihlanu ).

Po nachystaní dostatočného množstva dreva postavili uprostred šteti drevený stĺp, ktorý nazývali kráľ. Okolo kráľa ukladali drevo šikmo, pričom na zem do stredu miliera naložili rozkládku, a to suchú čečinu a suché tenké drevo na rozloženie ohňa. Drevené polená neustále ukladali v ďalších radoch a vrstvách, kým milier nedosiahol v základni okolo 5 metrov a výšky 2,5 až 3 metre. Uloženú kopu dreva prikryli čečinou a navlhčenou zemou, čim vytvorili nepriedušný obal s otvorom na vrchu miliera a otvorom pre zapálenie rozkládky. Potom zapálili rozkládku, keď sa oheň rozhorel, uzavreli otvor na zapálenie a do nepriedušného plášťa napichali otvory o priemere približne 8 cm, tieto slúžili na prívod vzduchu k ohňu a odvetranie splodín.

Pri zapálenom milieri zostával najskúsenejší uhliar, pretože táto činnosť si vyžadovala veľké znalosti, lebo podľa farby dymu, ktorý signalizoval správnosť horenia, otváral a zapchával odvetrávacie otvory. Ostatní uhliari pripravovali drevo na ďalšie miliere a tak postupne obsluhovali viac milierov.

Príliš veľa vzduchu vpusteného do miliera znamenalo zhorenie dreva v milieri na popol a príliš málo vzduchu spôsobilo spomalenie procesu prípadne uhasenie ohňa v milieri. Celý proces vypálenia uhlia v milieri trval aj dva týždne. Po skončení pálenia všetky otvory na milieri uzavreli, aby udusili oheň. Po vychladnutí miliera plášť odstránili, uhlie nakladali na vozy a odvážali pánom do Kríža, Kremnice Zvolena a na farnosti, v čase nedostatku kamenného uhlia drevené uhlie poslúžilo aj kováčom. Správne vypálené drevené uhlie muselo držať spolu a vypadalo ako kus krížom popráskaného čierneho dreva., muselo byť lesklé, nesmelo sa drobiť a príliš mazať. Ihráčske uhlie používali aj v Budapešti. Všetko vypálené uhlie predali a doma v zime kúrili drevom

 

  Výroba šindľov - Dostatok vhodného dreva na šindle podnietil občanov, aby sa výrobou šindľov živili. Boli prepotrebné aj na zakrytie obydlí, tak vznikali rodinné výrobne šindľov. výroba šindľov Dobre zhotovená šindľová strecha vydržala 20 – 30 rokov. Obyvatelia v Ihráči si rýchlo osvojili výrobu šindľa. Na výrobu bolo treba niekoľko nástrojov, ktoré si vyrobili a zručnosť, ktorá im nechýbala.Výroba šindľov sa začínala vyhliadnutím vhodného ihličnatého stromu (jedla, smrek), ktorý mal dostatočný priemer rovný kmeň bez hrčí a čo najväčšiu vzdialenosťou medzi konármi. 

Dostatok vhodného dreva na šindle podnietil občanov, aby sa výrobou šindľov živili. Boli prepotrebné aj na zakrytie obydlí, tak vznikali rodinné výrobne šindľov. Dobre zhotovená šindľová strecha vydržala 20 – 30 rokov. Obyvatelia v Ihráči si rýchlo osvojili výrobu šindľa. Na výrobu bolo treba niekoľko nástrojov, ktoré si vyrobili a zručnosť, ktorá im nechýbala.

Výroba šindľov sa začínala vyhliadnutím vhodného ihličnatého stromu (jedla, smrek), ktorý mal dostatočný priemer rovný kmeň bez hrčí a čo najväčšiu vzdialenosťou medzi konármi. Kmeň sa narezal na rovnaké klátiky dĺžky 40 – 50 centimetrov, rozštiepil sa ne dve polovice cez stred klátika, z každej polovice sa potom nadložením sekery smerom k stredu a úderom dreveného kladiva štiepali 3 –3,5 centimetre široké štiepky. Potom sa štiepka uchytí do dreveného chápadla zvaného žaba a povrch sa opracuje obojručným nožom do želaného tvaru. Nakoniec sa opracované šindle po troch vbijú do drážky v drevenom kláte a na širšej strane sa páhovníkom – drážkovačom vyreže v každom šindli drážka . Nakoniec sa šindle vyberú z uchytenia, zviažu sa do balíkov a nechajú riadne vysušiť.

 

                          


 

dnes je: 19.10.2019

meniny má: Kristián

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka